Bradáč

Vlastná tvorba, mystery, horor, thriller, humor, scifi

Lúče nadpozemského svetla uvrhli jeho myseľ do čierno-čiernej priepasti nevedomosti. Najprv zalapal po dychu a až potom otvoril oči. Srdce mu pritom búšilo tak silno, až mal obavy, či mu nevyskočí z hrude. Pre túto chvíľu sa nedokázal ani len pohnúť, navyše vôbec netušil kde je, čo tu robí ani ako sa sem dostal.

Pokúsil sa zavolať o pomoc, no namiesto výkriku zo seba dostal iba chrapotajúci pazvuk. Postupne zistil, že tu leží sám a nahý, chrbát prilepený k tvrdej zemi a že panuje noc a nebo je posiate hviezdami. V jeho zornom poli sa zavše objavilo i niekoľko dlhých trsov trávy. Trepotali sa pod poryvom vetra akoby mu našepkávali, nech ešte chvíľu vydrží, pretože všetko potrebuje svoj čas. A naozaj! Neprešlo ani desať minúť a už naťahoval ukazovák aj s pravačkou k súhvezdiu veľkej medvedice. Dobré znamenie.

Do končatín sa mu pomaly vracal cit, lenže ruky a nohy stále neposlúchali. Nenachádzal síl odlepiť telo od zeme. Chcel vstať, no nepodarilo sa. Po dvoch neúspešných pokusoch si začal naozaj pripadať ako dvojročné dieťa uväznené v tele dospelého muža, ktorý práve prišiel na tento svet. Ako náhle sa nad touto zúfalou kombináciou pousmial, niečo ho nepríjemne pošteklilo na krku, takže okrem iného zistil, že jediné čo ho hreje, je poriadne hustá a pichľavá brada. Hneď by sa vyobzeral v zrkadle.

Bradáč už neváhal ani chvíľu. Zaťal päste i zuby, prevalil sa na bok a začal sa plaziť. Nohy za sebou ťahal sťa príručnú batožinu až dovtedy, kým po piatich metroch čelom nenarazil na drevený kôl trčiaci zo zeme. Tvrdý úder spôsobil bradáčovmu beztak zmätenému mozgu iba ďalší zbytočný otras. Trochu si pomasíroval čelo a už aj sa venoval tomu, čo mu zatarasilo cestu. Len čo zdvihol hlavu, naskytla sa mu scéna, ako vystrihnutá z hororu.

V temnotách, týčila sa nad bradáčom beztvára postava v dlhom kabáte a širokom klobúku. Stála len na jednej nohe, úplne nehybne, ruky rozpažené, prsty pokrútené, hlava guľatá ako futbalová lopta. Bradáčovi odľahlo, keď zistil, že narazil (a to doslova) iba na podomácky vyrobeného strašiaka.

Roztrasené bosé nohy zaprel ihneď do zeme a zvierajúc jeho drevený driek sa pomaly dvíhal nahor. O hlavu vyšší strašiak sa pod bradáčovou záťažou trochu kýval, no nakoniec váhu jeho tela ustál. Keď sa horko-ťažko vyštveral do výšky strašiakových ramien, stáli proti sebe ako dvaja rovnocenný partneri.

Vyčerpaný muž sa konečne rozhliadol po okolí. Prevažne pozostávalo z hmýriacich sa kukuričných klasov. Ulička v ktorej stál vypadala napohľad omnoho užšie, než sa mu pôvodne zdala. Ťahala sa od nevidím do nevidím, takže nemal tušenia, ktorým smerom sa vybrať. Hlavne, že už sa konečne dovtípil kde je - uprostred kukuričného poľa, stále živý a zdraví, no predovšetkým schopný pohybu.

Okúsaný tmavofialový kabát ženského strihu, ktorý zahalil bradáčovo nahé telo sa zdal byť podľa rukávov síce prikrátky, no tú jeho viziablu riť a scvrknutého vtáka mu aj s príslušenstvom zakrýval aspoň trochu. Ťažko sa v ňom pohybovalo, navyše mal deravé vrecká a gombíkov o polovicu menej než pôvodne. Ale aspoň hrial... Kiež by mal pán strašiak nohy, pretože nohavice a topánky by sa zišli bradáčovi tiež. Čo tam po rukaviciach, ktoré navonok tvorili pár. Tá pravá bola kožená a čierna, veľkosťou akurát, avšak tá ľavá, štrikovaná s akýmsi vianočným vzorom, mala detskú veľkosť a ledva ju natiahol na pol ruky. Handra, ktorú mal strašiak omotanú okolo krku poslúžila bradáčovi tiež. Za pomoci zubov a nechtov ju roztrhol na dva kusy. Tie si omotal okolo nôh, potom spravil pár uzlov a už aj mal na nohách provizórne topánky. Napokon zložil strašiakovi z hlavy slamený klobúk a nasadil si ho.

Zo zvedavosti rozviazal i to vrece čo mal namiesto hlavy, lenže nič užitočné v ňom nenašiel. Keď ho rozmotal, vyleteli z neho drobné kostičky a skaly, medzi ktorými sa s cinknutím objavila aj pozlátená menovka. Bradáč štítok zodvihol a prečítal. Rodina Belsonová – nič viac nič menej. Cez dierky nachádzajúce sa po stranách menovky prevliekol povrázok a nemotorne si ho priviazal okolo krku. Okrem kusu vrecoviny skonfiškoval strašiakovi všetko, takže do dvadsiatich minút stál pred ním iba drevený kríž. Myšlienku, že možno vďaka pudu sebazáchovy práve znesvätil čísi hrob, bradáč radšej rýchlo pochoval a pobral sa preč.

Kráčal pomaly, nezastavoval a nemyslel na nič iné ako na cestu z tohto kukuričného labyrintu. Nerozptyľoval sa nad minulosťou ani nad zbytočnými otázkami, pretože oveľa viac ho teraz trápila prítomnosť s nejasnou budúcnosťou. Hlad ani smäd zatiaľ necítil, no zostávalo len otázkou času, kedy sa prihlási o slovo. A on to vedel. Vedel, že dnes tu buď umrzne, alebo časom niekde inde možno umrie do hladu. Pod nohami suchá zem, kukuričné šúľky i hranaté skalky. Z každej strany šelestiace kukuričné pole, jeden klas vedľa druhého, lemujúci najprv rovnú, potom kľukatú cestičku. Cestu, ktorá sa neskôr rozdvojovala a potom točila do všakovakých smerov. Našľapoval opatrne a v čo najväčšej tichosti, pretože prepadol predtuche, že ho ktosi sleduje. Bradáčovi neostávalo nič iné, ako tipovať kam povedie tá jeho. Riadil sa inštinktom aj keď hodiť si mincou by malo pravdepodobne rovnaký účel. Záchrana a či smrť. Viac možností na výber nemal.

Po polhodine stepovania (pretože nič iného tá chôdza ani nepripomínala) sa bradáč zastavil v slepej uličke. Porozhliadol sa. Chvíľu rozmýšľal, či má zmysle vrátiť sa k miestu, tam, kde s najväčšou pravdepodobnosťou zle odbočil a skúsiť svoje šťastie znova. Bradáčovi sa ale zdala byť strašná zima a tak radšej rezignovane pokračoval tam, kde si myslel, že práve skončil. Mrzol dobrých dvadsať minút, než sa ukázalo, že práve táto voľba mu možno zachránila život, pretože ako náhle vystúpil z poľa, v diaľke sa zjavil malý domček a bradáč mal opäť dôvod na úsmev. Bradáč zrýchlil a chôdza sa zmenila v beh.

Za chrbtom polámané steblá a šíky, pred bradáčom záhradka ponorená do tmy. Obchádzal stromy (pravdepodobne jablone), preskakoval kríky ale nezastavoval. Rozpoznal i skleník, dokonca spozoroval skupinku náhrobných kameňov. Keď popri nich prebehol, vysvitlo, že ide v skutočnosti iba o opustené včelie úle. V stave, v akom sa nachádzal, pripomínal skôr živého strašiaka, ktorý opustil svoje stanovisko ako človeka v núdzi.

Od bielych dverí na terase delilo bradáča iba pár schodov vedúcich popri polorozpadnutom zábradlí. Skôr ako nohami
pristál na vydratej rohožke, dal si z hlavy dole klobúk a nonšalantne si hrabol do svojich rozpustených čiernych vlasou. Vtedy zistil aké ich má špinavé, mastné a hlavne dlhé. Predtým ich dĺžku vôbec nevnímal, no teraz by odprisahal, že siahajú minimálne po plecia. Naprával si golier i rozcuchanú bradu, z ktorej sa len tak prášilo. Schválne zdržoval. Naberal odvahu, pretože si bol vedomí svojho odstrašujúceho zovňajšku, vďaka ktorému mohol pokojne schytať brokovnicou rovno medzi oči ešte skôr, akoby sa stihol dostať k slovu. Len čo takúto predstavu rozdýchal, zaťal zuby a rozhodol sa konať. Teraz alebo "neskôr"...
Klop-klop-klop! Chvíľu vyčkával.
Klop-klop-klop! Nachvíľu priložil ucho k dverám, no počul iba ticho.
Klop-klop-klop-klop-klop! Asi nepočujú, pomyslel si. Vôbec by sa tomu nečudoval, keďže on sám vnímal bolesť skrehnutých prstov viac, než zvuk ktorý popritom vydávali. Skúsil nazrieť i cez okno, lenže cez bielu krajkovanú záclonu bolo sotva niečo vidieť. Chvíľu vyklepkával a kričal.
Klop-klop. „Ste tam?!“ Už-už keď si začínal myslieť, že niekoho vidí, ukázalo sa, že je to len odraz. Niet divu, že sa mu pri pohľade na seba samého od strachu rozbúchalo srdce. Okrem šuchotu lístia, praskania konárikov v diaľke a cvrdlikania cvrčkov nezaregistroval nič, čo by nasvedčovalo niečej prítomnosti.

Domáci pravdepodobne spali, ale v najlepšom prípade neboli doma. Kým si tým ale bradáč nebol stopercentne istý, nemienil priveľmi riskovať. Rozhodol sa, že radšej oželie tých pár omrzlín navyše a porozhliadne sa po okolí.
Keď obchádzal seldovú strieškou, okrem opadaných škridlí si všimol aj komín. Nedymilo sa z neho, takže usúdil, že príbytok zrejme naozaj chátra prázdnotou. Aspoň na tých deväťdesiat percent. V ľavej časti zbadal košatý strom, vzadu za domom zas starý generátor a kúsok od neho i drevenú latrínu. Zbohom komfort.

Na opačnej strane chaty iba pár desiatok metrov od latríny natrafil na malú drevenú kôlničku. Na klincoch pribitých k doske tam visel malý zahnutý kosák, niekoľko druhov reťazí a malá potkova pre šťastie. Opáčil dvierka z hrdzavou kľukov. Boli zamknuté. Skúsil preto šťastie o kúsok ďalej. Vo výške jeho pŕs sa kúsok od dverí nachádzala asi tak polmetrová polička s piatimi plechovkami. Ktorá bude tá šťastná?
Podľa ošúchaných etikiet v nich boli kedysi zakonzervovaná fazuľa, hrášok, mrkva a opäť tá nešťastná kukurica. Ich obsah však nebol o nič šťastnejší. Nachádzal iba klince, šróby, matice, zicherky a špendlíky. Keď zahrkotal poslednou plechovkou, na svoje prekvapenie v nej našiel dokonca ľudské zuby. Zúbková víla by z takého nálezu mala určite väčšiu radosť než on. Hlad vystriedala nechuť a šanca, že nájde kľúč sa minimalizovala. Len čo zašiel za roh, vrazil kolenom do plecového suda. Zakrývala ho doska, no už cez medzierku bolo vidieť, že je plný.

Hneď ako vnoril ruku do suda, ucítil obrovský chlad. Vytiahol ju mokrú, privoňal k prstom a pošimral ju jazykom. Voda! Ihneď sa vrátil k plechovkám a jednu z vyprázdnil. Zuby z nej popadali ako čerešne.
Skôr ako sa bradáč napil, plechovku poriadne opláchol. Voda bola mútna a plávali v nej mušky. Stačil glg a oľutoval, že sa vôbec snažil dodržať pitný režim. Plechovku nechal plávať v sude. Nemalo význam pokračovať v obhliadke. Záhradka, latrína, kôlnička. Nič viac ani nič menej.

Vymrznutý a znechutený sa znovu ocitol pred prahom dverí. Tentoraz ho napadlo pozrieť aj pod rohožku. Síce sa ukázalo, že majitelia nie sú blbý, zvonček či poondiatu menovku si namontovať mohli. V tom si bradáč zašiel rukou pod bradu, nahmatal si na krku povrázok a spolu so štítkom ním trhol sťa z vojenskou známkou. V dverách si totiž všimol dva malinké otvory v tridsaťcentimetrovom odstupe a nájdený štítok k nim okamžite priložil. Pasoval dokonale. Rodina Bellsonová. Táto farma určite patrí im. Alebo aspoň patrila. A potom si všimol aj to, že spodná časti dverí je osadená dvierkami s gumenou zábranou. Zdali sa byť len o kúsok väčšie, ako jeho hlava. Pamätal si, že s niečím podobným sa už stretol. Nevedel síce kedy, kde a za akých okolností, ale bol si takmer istý tým, že sú určené pre domácich maznáčikov. Rovnako ako kedysi oni i bradáč klesol na štvornožky a pokúsil si tadiaľ prestrčiť aspoň hlavu. Ukázalo sa, že spravil iba ďalší zbytočný úkon, pretože z vnútornej strany dvierok boli pribité dosky. Nový majitelia sa asi domácich zvierat stránia, napadlo mu. Nech bola pravda akákoľvek, bradáč sa tým nemienil zapodievať. Celé telo mal beztak stŕpnuté a pokožku fialovú, ak nie miestami modrú. Nahováral si, že ak to pôjde takto ďalej začne namiesto pary vdychovať kocky ľadu. Zdvihol sa zo zeme, až mu zapraskalo v kĺboch. Zovrel päste tak silno ako len mohol a buch-buch-buch!

„Otvorte!“ kričal a búšil, čo mu sily stačili. Keď posledný krát nazrel cez okno, hoc už vôbec nedúfal, zjavili sa v ňom dva malinké žlté svetielka. Nevyhádzali však z vnútra a neboli to ani svätojánske mušky. Boli iba odrazom toho, čoho sa bradáč obával už v poli keď nadobudol dojem, že ho niečo sleduje. Svoje pocity vtedy pripisoval strachu, prípadným bludom, no teraz si tým nebol až taký istý.
Odraz sa pohol, bradáč tiež. Bál sa otočiť, no chcel vedieť s kým alebo s čím má tú česť. To, čo bradáč uvidel, mu na odvahe vôbec nepridalo.

—Read This Next—

Svet je plný démonov


...a idú si po teba! Vydavateľstvo: Hydra Autor: Mark E. Pocha Žáner: young adult, horor, mysteriózny, scifi, thriller, krimi, fantasy Rok vydania: 2019 Počet strán: 184 Jazyk: slovenský Svet je plný démonov. Či už v doslovnom alebo len knižnom význame, ...
—Prečítaj si aj toto—

Biely kráľ


(A fehér király) Vydavateľstvo: Zelený kocúr Autor: György Dragomán Žáner: dráma, poviedkový, oddychový, povojnový, mystery Rok vydania: 2019 Počet strán: 260 Jazyk: slovenský Život jedenásťročného nezbedníka Džátu je plný irónie a dobrodružstva a miestami pripomína až tragikomickú rozprávku o dobre ...