Halloweenska anketa vol. 2

— Halloween, Anketa, 2018, Rozhovory, Knihy, Komiksy, Ilustrator, záhady, psychologický, horor, SK, CZ, Všetkých svätých, SGH —

Vítam Vás pri druhej, novej a zároveň i prvej tohtoročnej Halloweenskej ankete. Rozpisovať sa o tomto pohanskom sviatku, na Slovensku známom predovšetkým ako Sviatok všetkých svätých sa veru opäť nebudem, pretože cieľom tejto ankety je predstaviť strach tých vyvolených, ktorí sa jej rozhodli zúčastniť. O svoje strašidelné zážitky sa s Vami opäť podelia osobnosti z určitých kruhov a sfér, dokazujúce, že strach môže mať množstvo podôb. Sami uvidíte, že hranice medzi mystériami všedných dní a strachmi ukrytými v nás sa navzájom preplietajú, mutujúc do tých najpodivnejších podôb. Pripravte sa preto na zimomriavky a úsmevné historky prameniace z otázky:

Môj najviac spooky zážitok bol len nedávno, keď sme doma zostali so psom, mačkou, potkanom a korytnačkou sami a deň predtým som počula, že sa vo vedľajšej dedine kradlo, kým majitelia spali. Mojej mysli to stačilo. Pozrieť sa von tmavým oknom sa pre mňa rovnalo samovražde, takže po vzore hesla, čo nevidím, to neexistuje, som zatiahla všetky žalúzie, zamkla všetky dvere, zaistila všetky okná a konečne som si spokojná a „chránená“ sadla na gauč k novému komiksu. Chyba bola začať čítať Magic Order, kde sa nedejú pekné veci. A potom, keď som bola najviac zabratá do príbehu, začal pes zúrivo štekať do prázdneho priestoru...

Môj najhorší zážitok je ešte z detstva, keď sa mi snívalo o tom, ako Pat a Mat ušteklili moju mamu na smrť, lebo ma bránila. Odvtedy tie postavičky neznášam, je to moja nočná mora.

Od detstva sa bojím tmy, nerada spím sama a v úplne tmavých miestnostiach. Vďaka fantázii na mňa v takom prostredí zovšadiaľ vyskakujú príšery, duchovia či mimozemšťania a ťahajú ma za nohy z postele, alebo šmátrajú po prikrývke. Ale kedy som sa naozaj bála? Bolo to krátko po revolúcii, keď sme si s mužom kúpili DVD prehrávač a požičiavali si kazety s filmami. Tak sme sa jedného neskorého večera posadili aj k filmu Krutý Grék - a mali sme obaja dosť. Naozaj sme sa báli. Ale bolo to pochopiteľné, také hrôzy a krutosti sme dovtedy v telke - v soc. režime - nemali kde vidieť. Takže zväčša sa bojím pri sledovaní hororových filmov. Ale nie nahlúplych lacných krvákov, skôr takých, ktoré viac dýchajú realitou a ktoré si pri troche fantázie viem predstaviť, že by sa mohli aj stať. Od Krutého Gréka som mala zimomriavky a vytreštené oči ešte pri sledovaní filmu Tí druhí či Štvrtý druh. Hoci tak, ako pri Krutom Grékovi, som sa už nebála nikdy

Po pozeraní každého hororu mám strašidelné zážitky, ale to je myslím obvyklé, že má človek zlé sny, alebo mu zahrajú na nervy všelijaké nočné šelesty. Môj reálny strašný zážitok sa mi stal, keď som odprevádzal frajerku cez park, keď nesvietilo pouličné osvetlenie. Vracal som sa cez park sám, zhodou okolností som bol vtedy ostrihaný na krátko a cestou som doháňal nejakého týpka. Do poslednej chvíle som netušil, že je to Róm a asi si myslel, že ja som skín a idem po ňom. Takže keď som ho konečne predbiehal, zbadal som, že chlapík má v ruke nôž a asi len čaká, čo urobím. Úprimne, až mi zle došlo, keď som si uvedomil, že som mohol vďaka nedorozumeniu skončiť s nožom v bruchu.

Tak raz som bola so Soykou na jej chate v lese, boli sme tam úplne samé a v noci, všade tma, len oheň v kozube osvetľoval miestnosť, odrazu začalo niečo búchať. Strhli sme sa - napadlo nám, že sa k nám do chaty niekto dobíja (mne napadol medveď - to vieš, som z východu , jej maniak - ona je z Bratislavy - toť regionálne rozdiely!) Okamžite sme sa ozbrojili! Ja som schmatla kutáč, ona tuším panvicu (romantička sa nezaprie) a obe sme sa ukryli za dvere, aby sme vyčkali, čo sa bude diať. Búchalo to ďalej, ale ani medveď, ani maniak sa dnu neprebíjali. Nakoniec sme zistili, že to hore v spálni trieskala uvoľnená drevená okenica. Tak to bol náš spoločný strašidelný zážitok - sme sa nasmiali. Vždy, keď si spomenieme na naše ozbrojovanie a číhanie na chate, tak sa na tom smejeme.

Keďže sa venujem vyhľadávaniu duchov, tie najlepšie zážitky sa odohrávajú vždy raz mesačne. Každá akcia je pre mňa strašidelná a vždy je to zážitok, kedy mojim telom prejde aj tri krát mŕtvica, že ma ide trafiť šľak. Najviac sú pre mňa strašidelné miesta, akým je trebárs psychiatrická liečebňa v Pezinku. To čo to miesto nosí a čo človek tam cíti je naozaj strašidelné. Ako aj ten pocit, kedy máte ten dojem, že niekto vás v tej tme sleduje, navyše niekto, kto už nie je živý. Je to naozaj strašidelné. Preto sa priznám, že z každej akcii máme strach. Lebo nikdy nevieme do čoho ideme a čo od nej očakávať. My vlastne plníme ľuďom ich strašidelné sny a ukazujeme ich v reáli.
Noo, ale môj najstrašidelnejší zážitok, taký čo si budem navždy pamätať, sa odohral chvíľku po návšteve Važeckého cintorína. Vtedy som ešte nemal SGH, ale už som vlastnil Spirit Box a na Važeckom cintoríne som sa rozhodol, že ho po prvý krát odskúšam. Noo a čo čert nechcel, zadarilo sa. Na otázku „Ktorí duchovia sú tu?“ (Po nemecky som to povedal), mi z druhej strany odznela dosť rázna odpoveď „ICH!“. Ako vtedy som odtiaľ zdupkal raz dva. Len to bol možno problém, lebo do auta nám nastúpil pasažier naviac. Lenže to som zistil až doma, keď sa v noci začali otvárať dvierka na skrinkách. A tiež som počul pohybovať sa krabičku v obývačke. Tri dni po sebe som sa vždy budil v tú istú dobu (niečo po druhej) s tým, že ma niekto kopol do chrbta. A stále som mal taký blbý pocit, že niekto stoji pri mojej posteli, pocit akoby na vás niekto stále pozeral. Až vtedy som nabral odvahu a poslal som toho pasažiera tak ďaleko, ako sa len dalo. A chvála bohu zabralo to. To bol jeden z mojich najstrašidelnejších zážitkov.

Tak to strašenie sa mi spája predovšetkým so skorým detstvom a myslím, že ho má na svedomí skôr moja nadmieru rozvinutá obrazotvornosť, ako nejaké skutočné zážitky. Ako malý chlapec som s rodičmi v jedno nedeľné popoludnie pozeral v rámci cyklu „Pre pamätníkov“, ktorý bol za socializmu obľúbeným televíznym programom, na „Podobizeň“. Čiernobiely film z roku 1947 na námet mysterióznej poviedky Nikolaja Gogoľa sprevádzaný pochmúrnou hudbou bol v podstate raným československým hororom a keď som ho nedávno opäť videl, pripomenul som si, prečo som potom dlho nemohol spávať inak, ako so zasvietenou nočnou lampou. Podobne to dopadlo aj s prázdninovou návštevou strašidelnej dráhy v niekdajšom areáli bratislavského PKO, kde jazda na vagóniku pomedzi v temnote sa objavujúce kostry, svetielkujúce strašidlá, studený prievan, ručanie a reprodukovaný akože diabolský rehot takisto skončila niekoľko dní trvajúcou horúčkou. A ešte nesmiem zabudnúť ani na to, ako spolužiak v piatej triede priniesol okmásané vydanie Draculu ilustrované fotografiami, ktoré sme potom tajne čítali vo svetle strešného svetlíka na inak temnej povale a zase to účinkovalo, možno ešte viac, ako by sme si želali.
Napriek tomu, že sa roky venujem písaniu o paranormálnych javoch, všeličo som videl a o všetkom možnom som počul, žiaden spektakulárny, hororový zážitok z čias dospelosti nemám. Spomínam si akurát na jeden zvláštny zážitok zo septembra 1997, keď som niekoľko dní pobýval v Múzeu J.A. Komenského v Uherskom Brode. Neviem ako je to teraz, ale vtedy mali v jednom krídle budovy takú malú hosťovskú izbu na prízemí. Keď som sa prvý večer pomerne neskoro vracal z mesta, otvoril som si a vstúpil do môjho dočasného apartmánu. Až keď som vyšiel z kúpeľne, rozhodol som sa preskúmať, čo sa nachádza ešte za jednými, zadnými dverami, ktorých účel mi bol neznámy. A tak ako v príbehu o Modrofúzovi som postupne vyskúšal všetky kľúče na zväzku, ktorý som od svojich hostiteľov dostal. Dvere sa napokon otvorili a ja som vyjavene zastal na ich prahu. Veď si to len skúste predstaviť – bosý, v pyžame a s napenenou zubnou kefkou v ústach sa pozeráte na zadný dvor plný starobylých, kamenných náhrobkov v prízemnej hmle a zaliatych mesačným svetlom! Dodnes si živo vybavujem túto scénu, akoby som si pozeral starý diapozitív – strašidelný a svojim spôsobom parádny zároveň. Tej noci som na starý cintorín za dverami musel neustále myslieť a až ráno mi kolegovia múzejníci vysvetlili, že nejde o skutočné pohrebisko, ale len o lapidárium, teda expozíciu náhrobkov, ktoré zachránili a zviezli do múzea zo širokého okolia.

Je těžké si vzpomenout na jeden, ale z dětství mám poměrně zafixovanou tu scénu z Noční můry z Elm Street, kdy děti zpívají tu melodii, která ti ježí chlupy, a noční můra ožívá... sledoval jsem ji škvírou skrz dveře a odnesl si z toho děs na roky příští.

Hele, je to asi takhle - dost se bojím tmy a někdy v noci, když se probudím a mám vypnutý centrum racionálního myšlení, mě noční děsy dostanou... ale to má řešení. Prostě si rozsvítím. Horší to je, když se střetneš s agresivním blbcem, který se na tebe náhodou zaměří. To se mi párkrát stalo a tam žádné světlo nepomáhá. Jen nohy na ramena a pryč. To jsou situace, kdy mě opravdu poleje studený pot. Kam se hrabe tma.

Můj nejstrašidelnější zážitek? Kdysi jsem navštívila starý zámek, procházela jsem z komnaty do komnaty, dotýkala se zaprášeného nábytku. Náhle jsem za sebou uslyšela kroky… já byla o místnost napřed, kroky za mnou. Podivné zlověstné kroky. Zrychlila jsem, kroky zrychlily také, rozběhla jsem se. Krev mi bušila ve spáncích, protože stejně jako já běžel i ten Neznámý. Rychle jsem otevřela dveře zámecké ložnice, skočila do veliké postele s nebesy a přikryla se saténovým přehozem. Třeba se ztratím, třeba se stane zázrak, třeba mě neobjeví. Dech Neznámého se přibližoval k lůžku. Klepala jsem se strachy…. Co to je zespodu za podivné kolo na mé přikrývce? Pane Bože! Vždyť to je krev!!!! Hrůzou jsem se probudila, uprostřed noci zpocená pod poctivou duchnou z peří babiččiných hus. To byl taky nápad, přenocovat sama na chatě uprostřed lesů…. Nápad, který mi přinesl ten nejhrozivější sen a nejstrašidelnější zážitek. Do rána jsem neusnula a vytřeštěně poslouchala, jestli náhodou neuslyším podivné zlověstné kroky…

Tedy můj nejstrašidelnější zážitek? Jako ve smyslu, kdy jsem měl největší strach, co si vybavím? Asi by to možná mohla být jedna obyčejná denní šichta u mě v práci, kdy cca v okruhu minimálně 500 metrů kolem mě nikdo nebyl, ale já si byl přesto takřka jistý, že mě někdo pohladil po tváři. Ale to mi přišlo spíše zajímavé a neobyčejné, než aby mě to viděsilo. Opravdový strach, hlavně z toho, co se bude/může dít, jsem měl naposledy na učilišti. Já tou dobou měl problémy se srdcem, byl jsem často nemocný a z různých důvodů jsem byl prakticky každý ročník učiliště nějakou dobu v nemocnici. Faktem ale taky je, že jsem učiliště (tedy dobu strávenou ve škole, praxe byla fajn a hlavně za ní byly nějaké mrzké peníze) opravdu nesnášel a využíval každou příležitost, jak se mu vyhnout. Což často obnášelo návštěvy doktorky a fingování nemoci. Tehdy se ještě používaly skleněné rtuťové teploměry a já se naučil takový trik, jak si na něm nahnat horečku. A jednou takhle sedím u sestry, teploměr zastrčený v podpaždí a zkouším svůj trik. Když se sestra otočila zády, já kontrolně hodil okem na teploměr a málem jsem spadl ze židle. Ukazoval 41,6 o C, to si pamatuji dodnes. A mě se okamžitě hlavou začaly honit katastrofické scénáře, co se stane, až si ho sestra vezme a uvidí to. Chápejte, ve spojení s mými tehdejšími problémy se srdcem, častými nemocemi (většinou fingovanými). Úplně jsem zbledl a roztřásl se. Hlavně když se sestra zase otočila a pohlédla přímo na mně. Teď si ho vezme a uvidí ho, rychle zavolá doktorku a začnou to řešit. Pot mi tekl po čele i zádech, a to jsem žádnou horečku neměl, ale nikdy mi nebylo tak horko při žádné horečce v mém životě. Sestra se však naštěstí na mě jen usmála, přešla ke kartotéce a začala se v ní přehrabovat. Byl jsem asi první člověk u doktora, který se pokoušel teplotu ne natřepat, ale snížit a sklepat. Naštěstí se mi to povedlo na přijatelných 37 něco. Ono by se možná nic nestalo, ale ten okamžik strachu už nikdy nechci znovu zažít.

Kdo měl někdy co do činění s takzvanými Nočními běsy či-li Spánkovou paralýzou, dá mi za pravdu, že se jedná o vysoce nechutný a děsivý zážitek. Mě to začalo někdy v šestnácti letech a původně jsem si myslel, že jde o nastupující schizofrenii. Házíte sebou na posteli a přesto se nehýbete. Křičíte z plných plic a přitom z vás nevyjde ani hláska. K tomu připočtěte halucinace. Něco se krčí v rohu pokoje a sleduje vás to. A pak si s tím něčím vyměníte místa a najednou jste to vy a sledujete sami sebe, jak sebou mlátíte v posteli a jste vyděšení až na půdu. V tomhle stavu jsem mnohdy slýchával ptačí křik (racky) a do toho příšerný ženský smích. Jak už jsem zmínil, myslel jsem si, že jde o schizofrenii a proto jsem o tom nikomu neřekl. Až po pár letech jsem narazil na článek pojednávající o Spánkové paralýze a zjistil, že symptomy, události a zážitky popisované lidmi, kteří si spánkovou paralýzou prošli či procházejí, se až nápadně shodují z mými vlastními zkušenostmi. Během okamžiku vám ochrne celé tělo, jste naprosto bezmocní, žijete mimo svou tělesnou schránku a umíráte strachy. Pamatuju si, jak jsem křičel na svou přítelkyni, která spala vedle mě, ať mě vzbudí, zatřese mnou... do ochraptění jsem řval na celý dům. Nikdo mě neslyšel. Ani nemohl. Zmítal jsem se na podlaze, visel půlkou těla z okna a přitom ani na okamžik neopustil postel. Jde o jakýsi druh astrálního (a zcela nedobrovolného) cestování. Trpěl jsem tím několik let. Čas od času se mi to vrátí, ale většinou se stihnu probudit. Jakmile začnete ochrnovat, je třeba co nejdřív otevřít oči a třeba se posadit. Musíte prostě něco dělat. Nástup Spánkové paralýzy je velmi rychlý a pokud vás přemůže, připravte se na pořádně hnusnou jízdu.

Ťažko povedať, ktorý je naj, v mojom rebríčku je ich podstatne viac. Ale napadá mi hneď ten prvý. Ako malá som spala u babky, zababušila ma do obrovských perín, zaželala dobrú noc – a zhasla! Veď pohoda. Zavrela som oči a zrazu som mala pocit, že niekto sa na mňa pozerá, niekto so mnou v izbe je a čaká. Cez prižmúrené oči (aby dotyčný nevidel, že som hore) som skontrolovala izbu. A naozaj. Sedel na kresle. Ani sa nepohol, len sedel a uprene na mňa hľadel, som si istá, že sa dokonca aj usmieval a tešil sa ako ma zareže. Tak som v tmavej izbe, ktorú osvetľoval len mesiac cez okno, za ktorým sa strašidelne hojdali konáre z jablone pred domom, prebdela celú večnosť. Babkine nástenné hodiny tikali zrazu neskutočne hlasno, fantázia mi v hlavičke spustila neskutočne hororové scenáre, celá vystrašená som vymýšľala, čo budem robiť ak dotyčný vstane z kresla a priblíži sa s nožom v ruke. Ráno som zistila, že na kresle bol len prehodený babkin župan, ale aj dnes keď si na to spomeniem verím, že to nebol len taký obyčajný župan.

Ako rodič som absolútne zdesený, keď má moje dieťa soplík. Alebo spadne z kolobežky a rozbije si lakeť. Hrôza!
No zažil som aj čosi naozaj bizarné: pracoval ako nočný strážnik, na pomerne odľahlom mieste za štiavnickými humnami ma uprostred noci zobudilo brechanie psa. Vyzrel som z okna strážnice a tam stál zarastený chlap a v každej ruke držal kosák. Zakričal som naňho, čo tu pohľadáva, ale on sa len otočil a odišiel. Dodnes rozmýšľam, čo to malo znamenať a najmä, kam sa o jednej v noci vybral s dvomi kosákmi v rukách. Keby mal aspoň v jednej ruke kosák a v druhej kladivo, pomyslel by som si, že ho prepadla náhla vlna nostalgie za starými časmi, ale pre túto kombináciu nemám vysvetlenie.

V rôznych obdobiach boli moje najstrašidelnejšie zážitky rôzne. Od reálnych hrôzostrašných vecí typu, že na písomke neviem ani zaťať, cez vyfantazírované nápady, ktoré ma nútili schovať sa pod perinu a zostať sa tam nepohnuto potiť aj niekoľko hodín. V detstve som bola absolútne presvedčená, že v byte s nami žije aj niečo iné a že ma to nechce vyhnať, ale pohltiť. Žiadna konkrétna skúsenosť, ani zážitok s tým spojené neboli, ale bolo to reálnejšie ako tá písomka. Bola som presvedčená o tom, že okrem mňa To vidí ešte aj náš pes. Potom to zrazu prešlo. Možno sa To odsťahovalo, bohvie, a strachy sa pretransformovali inam. Aktuálne považujem niektoré veci skôr za znepokojujúce. Vystraší ma už máločo. Možno sa vekom učíme aj prestať sa báť vymyslených vecí. A možno je to občas škoda... Znepokojujú ma niektoré príhody trojročnej dcéry. Najmä jedna o vysokom čiernom pánovi v čiernom klobúku a veľkých topánkach, ktorý prechádza cez okno do domu a niekedy vraj čaká pred ním. Znepokojujú ma viac skutočné veci, nefunkčnosť štátu, zničené životné prostredie, masová nedôvera vo vedecké postupy a príklon ku konšpiráciám, a potom také tie každodenné strachy typu, prečo neprišli remeselníci na dohodnutý termín vykachličkovať balkón, čo znamená ten fľak na dcérinej nohe, kto odmoderuje Bibliotéku, či sem v apríli dostanem aspoň jedného bestsellerového autora, a prečo sa každý deň pozriem na hodinky, keď je 21:21, alebo 22:22. Možností báť sa skutočného je veľa. A strach v živote paralyzuje rovnako, ako ten vymyslený, ktorý človeka núti zaliezť pod perinu a ani sa nepohnúť. Len je o čosi horší.
Alebo napríklad:
Raz sme leteli z dovči domov, všetko prebiehalo ako veľakrát predtým, ale napokon sa niečo zvrtlo. Dodnes neviem, čo sa presne stalo, či malo lietadlo poruchu, či boli priveľké turbulencie, alebo to bolo viac vecí spolu, ale tá bezmocnosť, keď človek môže len sedieť a čakať ako to dopadne, bola paralyzujúca. Lietadlo sa otriasalo, letušky najprv rýchlo pobehovali po lietadle a potom sa už len pripútali a neriešili nič. Pilot čosi hlásil a ja som šmátrala po telefóne, aby som rýchlo napísala nejaké smsky ľuďom, že ich mám rada. Nikto nekričal až do momentu, kým sa pilot nespýtal, či je na palube lekár. Na palube lekár bol. Vždy tam je, to je predsa jasné už z filmov. Pamätám si na ten pocit konečnosti a nezvratného osudu, ktorý sa ale zvrátil. Pristáli sme tvrdo, na letisku čakali požiarnici a sanitky, jedna odvážala pani, ktorá počas tohto letu dostala infarkt. Možno to nebol ten najstrašidelnejší zážitok v živote, rôzne situácie vyvolajú rôzne formy strachu, ale patril minimálne do mojej prvej päťky.

Bolo to asi pred dvadsiatimi rokmi. Prechádzal som podvečer cez cestu na Mickiewiczovej pri nemocnici a oproti mne šiel človek v kapucni. Keď som sa pozrel bližšie, videl som, že nemá tvár. Veľmi ma to šokovalo. Šiel som domov do Dúbravky, v dome vôbec nesvietilo svetlo, potme som odomykal dvere bytu, až pri zatváraní som si všimol, že rovno pred nimi niekto leží.

Ďakujem vážení, že našli ste si čas, o rok anketa sa vráti a my vidíme sa zas...