Halloweenska ANKETA

Anketa, Halloween, Stand Up, horor, strach, humor, Silné reči, Docent, Matej Makovický, Jakub Lužina, Nasi, Marenčin PT, Roman Kulich, Martin Jurík, Punkstream, Nika Kunzová, Artis Omnis, Juraj Thal, Janko Iša, Alexandra Pavelková, Michal Ferenc, Hydra, Mark E. Pocha, Katarína Čavojová, Rozhovory, Jacob Chabot

Život/smrť, pokoj/strach, smiech či krik predstavujú iba niekoľko protikladov, ktoré si navzájom hrajú do kariet a bez ktorých by sa vytrácala rozmanitosť všedných dní. Škoda len, že u nás na Slovensku si od rozmanitosti držíme tak trošku (dosť!) odstup. Treba však zdôrazniť, že napredujeme veľmi pomaly. Napríklad už len taký tragický sviatok ako Všetkých svätých sa čím ďalej viac začína podobať na Halloween, čo je badať hlavne na všakovakých firemných a barových akciách a na počte ponúkaných rekvizít, o ktorých sa nám mohlo pred niekoľkými rokmi iba snívať. Veruže, Dušičky už nie sú iba kahance a potulky cintorínom. Podobne sme na tom aj s umením. Tento protiklad strachu je čím ďalej odvážnejší a fáza reality show sa konečne prelína s oveľa svižnejšou sférou zábavy, akou je napríklad taký Stand Up. Úsilie vymaniť sa zo stereotypu je poznať i z čím viac odvážnejšej literatúry. Umelci sa konečne nesnažia len napodobňovať, ale konečne aj inovovať, či vyzdvihovať u nás zabudnuté žánre. Takže sa nám tu zišli Halloween/Stand Up, Všetkých svätých/Silné reči, spisovatelia a vydavatelia v mužskom i ženskom podaní a ďalší tí, ktorí mali dosť odvahy na to, aby podporili Halloweenskeho ducha a zodpovedali jednoduchú anketovú otázku.

„Aký je tvoj najstrašidelnejší zážitok?“

Môj najstrašidelnejší zážitok bol jednoznačne pôrod prvorodeného syna. Keď sa po osemhodinovom čakaní o hlade a smäde mal konečne začať ten najúžasnejší okamih, zrod človeka, ja som naživo zažil zmes scén z hororov ako Vreskot, Votrelec, Vyháňač diabla, proste úplné Psycho, na konci ktorého sa zrazu zrodilo To. Tento najstrašnejší zážitok však odštartoval sériu najkrajších zážitkov môjho života. Lebo nie je nič krajšie ako pozrieť si na Halloween spolu s deťmi nový halloweenský diel Simpsonovcov...

Stalo sa mi, že som už v dospelosti raz prespával v jednej škôlke (bez komentára) a to v miestnosti, kde boli hračky. Ako keby nestačila atmosféra nočnej škôlky a závan frustrovaných detí, čo už nastúpili na cestu zničených snov. Každopádne, išiel som spať a v jednom momente som sa zobudil z hlbokého spánku, nevediac úplne, kde som. Na ulici sa svietilo, takže v miestnosti bolo akurát vidieť, a prvú vec, ktorú som si vôbec všimol, bol obrovský biely plyšový tiger.
... trvalo mi jeden roztrasený skok do rohu a niekoľko sekúnd, kým som si uvedomil, že to bola iba hračka. Ale každopádne, už chápem, prečo som mal také traumatické časy v škôlke, ktoré som - podľa svojich rodičov - vnímal ako trest za neposlušnosť.

Môj najstrašidelnejší zážitok v živote bol jednoznačne kurz ľudového tanca na vysokej skole. Hodiny a hodiny nezmyselného skákania a rytmického tlieskania na hudbu našich predkov. V teplákoch. V miestnosti plnej zrkadiel, aby si videl ako trpíš. Bez pauzy na cigaretu, či nejaký ten krátky dokument o zvieratkách. Absolútny horor!

Ale najstrašidelnejšia vec na svete pre mňa osobne je tofu. Z toho pri pohľade omdlievam a pokiaľ viem, že sa v budove tofu nachádza, odmietam do nej vstúpiť.

Môj najstrašidelnejší zážitok recently bolo vtedy, keď som zažila svoj prvé okno. A mám o tom aj stand up. Bolo to strašidelné, lebo som fakt nevedela čo sa stalo cez to okno, keď som odišla z baru asi 500 metrov z môjho domu, ale evidentne som sa dostala domov hodinu a pol potom, ako som odišla z baru :D Ale kamoši mi hovorili, že to nebolo vôbec wild alebo strašidelné a tak som o tom písala stand up:

"Som zažila svoj prvé okno v sobotu. A nie to nemyslím, že v Iráne nemáme okno a dvere, naše stany v púšti majú aj dvere aj okná. Slovenské okno si myslím. Vtedy keď vám zapne autopilot. Autopilot je vtedy, keď váš mozog presne ako vaše shitty smartphones ukazuje, že má 20 % baterku ešte, ale zrazu vypne. Ale telo je ešte viac - menej ok. A všetci majú nejaký super mega wild príbeh, že hej, ja si nepamätám, ale mi hovorili, sme boli sme v strip club alebo dali sme si kokaín, alebo som sa zobudila v zahraničí. Ok v Brne, ale stale cool. Ja som sa bála, že určite som tehotná, alebo mám AIDS, ale evidentne kamoši mi hovorili, že som bola super. Lebo som zaplatila za všetkých účet, lebo som si myslela, že som najbohatšia študentka na svete. Potom som písala bývalému „6-krát“, že mi vôbec nechýba a nech mi zavolá, aby som mu vysvetlila, presne prečo mi vôbec nechýba, a keďže ľudia sa zobúdzajú v zahraničí, ja som sa zobudila na schodoch, polku kebab sendvič v rukách a alobal v ústach. Takže aj keď som sa bála, že som tehotná alebo mam AIDS, nič sa mi nestalo, len som sa snažila ďalej integrovať do slovenskej spoločnosti."

  • Roman Kulich (spisovateľ)

Asi najstrašidelnejšie bolo, keď som skoro takého malého chlapca zrazil, čo vyšiel spoza autobusu a v poslednej chvíli som ho zbadal, hoci sa na mňa nedíval. To som dlho rozdýchaval, aj keď kurva premýšľam, že to vlastne ani nie je strašidelné... či je?

  • Martin Jurík (Spisovateľ)

Hmmm... asi ten, keď som pred vyše 20. rokmi čítal Stokerovho Draculu. Vládla už hustá noc, keď som sa dostal na poslednú stranu. Tu som odrazu zadriemal. Hneď na to sa mi sníval brutálny sen, že ma niekto (niečo) zrazilo na zem, zvalilo sa na mňa a škrtilo ma. Jasne som cítil, ako nevládzem dýchať, ako ma to niečo drví pod svojou váhou. Napokon sa mi nejakým zázrakom podarilo prebudiť sa. Doslova som sa strhol a lapal po dychu. V izbe vládla úplná tma, nepamätám sa, že by niekto zhasol. Poslednú stranu Draculu som nedočítal. Doteraz som sa k tomu "neodvážil".

  • Nika Kunzová (redaktorka e-magazínu PunkStream)

Jeden večer som sa rozhodla, že si pozriem nejaký horor. Už si nepamätám názov, len viem, že v tomto filme bola scéna, kde boli v rámci záberu digitálne hodiny. Veľmi som im vtedy nevenovala pozornosť, keďže to bol akurát ten moment vo filme, kedy sa malo začať strašenie.
Po dopozeraní som išla hneď spať. Noc prebiehala ako každá iná, no zrazu som sa zobudila. Nebrala som to ako niečo nezvyčajné, stáva sa mi to pomerne často. Ako vždy v tejto situácii som si spomenula na poveru, že keď sa zobudíte uprostred noci, tak sa na vás niekto pozerá. Pousmiala som sa nad tým, lebo v tieňoch mojej izby som nikoho nevidela. Pred opätovným uložením na spánok mi pohľad padol na digitálne hodiny na mojom nočnom stolíku. Zabalila som sa do paplóna a potom mi to došlo. Čas na mojich hodinách sa zhodoval s časom vo filme. Ležala som bez jediného pohybu a načúvala som zvukom z izby, ktorej som bola otočená chrbtom. Nakoniec sa mi podarilo znova zaspať a zobudila som sa až ráno. Zvláštna náhoda, že?

  • Juraj Thal (spisovateľ)

Keď som bol malý, doma som stále chodil bez papúč. Veď v tej dobe boli aj tak koberce všade. Mama ma strašila tým, že keď budem chodiť doma bosý, nohy mi zožerie reuma. Vtedy som si myslel, že je to hrozná príšera s veľkou papuľou so stovkami ostrých zubov. Tak keď som vždy zliezal z postele, skúmal som podlahu, aj miesto pod posteľou, či tam náhodou tá hrôzostrašná reuma nečíha.

Janko Íša (spisovateľ)

Strach je veľmi zaujímavá a intenzívna emócia. Pozeral si sa niekedy do hlavne pištole? Stál si spútaný dve hodiny opretý o stenu a pri každom nepatrnom pohybe ťa policajt zobral obuškom cez lýtko? To sú situácie, ktoré vytvoria žltý fľak na nohaviciach nejednému fešákovi. Mne nie. To ja som raz prišiel domov, a na tehotenskom teste priateľky ma čakali dve čiarky...

Keď som mala 15 rokov, hrali v kine Votrelca. Prvého. Vtedy americké filmy v kine často nehrávali, takže na lístky sa stálo v rade aj niekoľko hodín a tie na Votrelca boli už tri týždne vopred vypredané. Veľmi ma to sklamalo, lebo, samozrejme, scifi, vesmír a vraždiaci mimozemsťania... To som si nemohla nechať ujsť. A potom som zistila, že Votrelca dávajú aj v kine na Vígľaši, kde bývala moja najlepšia kamarátka. Lístky tam ešte mali. Slovo dalo slovo, dohodli sme sa, že pôjdeme do kina a potom prespím u kamarátky. Strašne sme sa tešili... aj keď nakoniec sme lístky dostali len na predstavenie o 21:00.
Videli ste Votrelca. Boli scény, keď som zatvárala oči, aj také, keď som hľadela na zátylok chlapíka v rade predo mnou. Nepomohlo, film sa mi natrvalo vryl do pamäti.
No nejde o to. Zbehli záverečné titulky, v sále zhasli a my sme sa pred polnocou, roztrasené z hororového zážitku, pobrali cez celú dedinu domov. Ani teraz to nie je bohviečo, ale detská predstavivosť, to je dačo strašné. Pri každom šuchnutí sa nám zastavilo srdce, za každým kríčkom, za každým plotom číhal vražedný netvor.
Napokon sme dorazili konečne domov. Z toho stresu a napätia kamarátke vyhladlo. Spomenula si, že jej maminka varila na večeru paprikáš. Tak vytiahla rajnicu s paprikášom, zodvihla pokrievku... a hneď ju aj pustila, len-len, že nie aj s rajnicou. Maminka totiž zvykla dusiť kura vcelku, takže rebrá a dlhý kurací krk malebne vytŕčali z trupu a všetko to plávalo v hnedoružovej omáčke...
Ten paprikáš sme nejedli. Umyli sme sa a šli sme spať. Po hodine sme sa prichytili jedna druhú, že ležíme s paplónmi vytiahnutými až po oči.
"To nemá cenu," povedala kamarátka. Tak sme vstali a do rána sme si nahlas čítali O psíčkovi Dášenke. A Karel Čapek zvíťazil nad Votrelcom.

  • Michal Ferenc (preživšia obeť hurikánu Jose)

Noo, ťažko povedať, lebo časom zabúdam na ten strach, ale naposledy som sa bál, keď som zažíval hurikán 5. stupňa v Karibiku. Hurikán Jose sme mali za oknom 2 dni a v noci to bolo veľmi nepríjemné. Všetky osobné a cenné veci sme mali v kúpelni a boli sme pripravení na evakuáciu. Za oknom vietor 300km/h a vlny z oceánu dopadali na náš hotel. Domček pred našimi očami spláchla voda, potopené lode... nejak tak no.

  • Mark E. Pocha (spisovateľ)

Môj najstrašidelnejší zážitok zrejme bol, keď som v požehnanom veku 33 rokov po zvlášť ťažkom pôrode na WC objavil na toaletnom papieri červené škvrny. V takom okamihu sa človek prestane báť nadprirodzených bytostí a život zrazu vidí v novej perspektíve...

Katarína Soyka (spisovateľka a vydavateľka)

Chata, ktorú máme hlboko v horách, je pre mňa žriedlom strachu. Chodím tam veľmi rada, ale po západe slnka sa vždy bojím. Tma je tam absolútna, občas sa podarí mesiacu preťať čierny záves noci jasným mliečno-bielym svetlom a vytvárať ešte strašidelnejšie tiene. Do toho stačí mať bujnú fantáziu, o príbehy potom nie je núdza. Drevenica bez elektriny a vody s náročnou prístupovou cestou, kde najbližšia civilizácia je asi polhodinu chôdze dole v dedine a rovnako ďaleko je aj občasný autobusový spoj, sa občas stane obeťou vykrádačky. Vždy neúspešnej, lebo v nej nič hodnotné nemáme. Keď sme tam trávievali krásne letné večery, náš pes si niekedy sadol k dverám a brechal na ne, akoby za nimi niekoho cítil. Lenže keď sme otvorili, široko-ďaleko nebolo živej duše. A to sme ju obehli celú, nechali sme psa, nech sa činí. On však, akonáhle sa dvere otvorili, ostal zarazene sedieť vo vnútri. A to nebol žiadna padavka, za ranných vychádzok na hubách nám neraz nahnal diviaka a veľmi sa čudoval, že ho neberieme, iba sa zbabelo schovávame poza stromy.
Ten večer môj brat priniesol detektor pohybu, takú maličkú hlúpôstku, vyzeralo to ako prívesok na kľúče. Ale fungovalo to. Prevesili sme detektor cez kľučku a prechádzali sa popred dvere, radostne sme počúvali, ako pípa. Sadli sme si pred krb, popíjali varčo, zajedali ho tyčinkami, vtom aj pes aj detektor odrazu začali signalizovať niekoho blízkosť. Vrhli sme sa k dverám a... nič. Nikto za nimi nebol, nik nebežal preč, ani žiadne zviera nešuchotalo.
„Možno pes...“ navrhol môj brat, aby sme sa upokojili. Zopár susedov tam tiež mávalo psa, jeden, ten ale býval ozaj dosť ďaleko, trénoval dokonca celú svorku na psie záprahy. Nikoho z nich sme však cestou nestretli, ba vyzeralo to tak, že sme v celej chatovej oblasti sami, hoci ich prítomnosť sa úplne vylúčiť nedala.
Opäť sme si sadli pred krb. Poháre sme ešte ani nepridvihli k perám, keď aj dektor aj pes spustili znova. Vystrelili sme, že ho chytíme, nech je to, kto chce. Obehli sme terasu, na ktorú by musel niekto vystúpiť, aby pípal za dverami, zbehli sme dole k pivnici, nikoho a nič sme nenašli. To človeka rozladí. Naopak, začne mať obavy, či niekto do chaty nevošiel, kým on pobiehal po okolí. Tak sme prezreli horné poschodie so spálňami, dolné s kuchyňou a spoločenskou miestnosťou, v ktorej bol krb. Nálada sa dostala do nepohody, okná so záclonkami a čiernou tmou za nimi nás dráždili. Niekto sa mohol zvonka pozerať na nás a dobre sa zabávať.
Brat bol tvrdohlavý, detektor zasa prevesil cez kľučku. Jeho pípavý tón sa ozval hneď, sotva sme si sadli. Rozhnevaný majiteľ chaty, môj brat, rozrazil dvere, obletel okolie. Keď sa vrátil, ja som sa triasla pred krbom, s detektorom pohybu ukrytým v dlani. Bála som sa, že bude pípať a hlásiť prítomnosť niekoho neviditeľného tesne predo mnou. Viac sme ho na kľučku nezavesili.
Do nočného ticha začala trieskať okenica z horného poschodia. Na chate v horách býva vždy zábava.

Ako vidieť v tejto ankete, hŕstka vyvolených zistila, že vybrať si ten najstrašidelnejší zážitok je občas naozaj obtiažne. Z toho bohužiaľ vyplýva, že s najväčšou pravdepodobnosťou „ten najstrašidelnejší“ ešte len príde. Možno ich zastihne počas Stand Up vystúpenia, počas písania a vydávania kníh, počas dovolenky, možno po voľbách, ale príde. Bude to nečakané a predsa jedinečné. Možno až také jedinečné, že na to bude chcieť radšej zabudnúť.

A čo vy – aký je ten váš?

—Read This Next—

Zapálili sme onen svet


Autor: Sebastián Jahič Žáner: thriller, mystery, dráma, psychologický Jazyk: slovenský Vydavateľstvo: IKAR Rok vydania: 2016 Počet strán: 160 Jedno z najkontroverznejších diel súčasnej slovenskej literatúry je príbehom Sofie, ktorá cestuje do klubu Monštrum, aby sa tam stretla s nápadníkom z ...
—Prečítaj si aj toto—

Thorov Ragnarok


Trikrát hurá germánskemu (Marvelovskému) bohovi hromu (superhrdinovi) Thorovi (Chrisovi Hemsworthovi), ktorý to podľa vzoru svojich kolegov (Avengerov) konečne dotiahol na trilógiu. Nielenže sa komiksové adaptácie od svojich predlôh líšia, ale i samotné trilógie ako *Iron Man, Kapitán Amerika a Thor ...