Mimikry

— Vlastná tvorba —

Špekáčiky spečené, tie dobré mám už zjedené. Vánok príjemný, z dymu smrad, šumí lístie, vonia mach.
V intervaloch húka sova, prekrížená moja noha.
Praská drievko v pahrebe, v noci je tu nádherne.
Ruky obe pod hlavou, mierim k hviezdam pohľadom.
Medvedica, Veľký voz, na súhvezdia mám ja nos.
Deka prázdna, rozložená. Spať šla Zdenka, moja žena.
Vzdala dnešok prirýchlo, chúďa, tak si oddýchlo.
Vychutnávam túto chvíľu, možno zbadám lesa vílu.
Oťažievajú mi viečka, vedľa milej v stane miesta.
Za chvíľočku pôjdem spať, nemienim von nocovať.
Na nebi tam zvláštne tvary, úkaz pre mňa nevídaný.
Letia k sebe, potom spolu, nepočuť už v lese sovu.
Piskot v ušiach, vietor šteká, prachu plno, stanom metá.
Praskajú si bubienky, strácam bdelosť, spomienky.
Zrazu svitá...

... ja som v stane, nebol to sen, ani zdanie. Čo udialo sa nemám páru, chcem zachovať si chladnú hlavu.
Bol som hore medzi nimi, svetlomet a ostré ihly.
Veľké oči, sivé tváre, holé lebky vídam stále.
Haló, drahý, ťažký sen? zíva Zdenka, ja však viem...

... z čela tečie chladný pot, vracajú sa každý rok. Bezpečnostné dvere, zámky, okenice, ťažké pánty.
Prebudenie, vstávam znova, miesto lesa ležím doma.
Snom v snoch bežne rozumiem, keď ilúziu prežijem.
Keď však sťahujú ťa slizké putá, realita býva krutá.
Sústavne mi hrabú v mozgu, tie bytosti malé z kozmu.
Raz s tým skončia, budem rád...
...v kazajke sa usmievať.