Na obchádzke s Ivanom Kučerom

— Ivan Kučera, horor, Rozhovory, Obchádza nás temnota, Hydra, Artis Omnis, Honza Eraserhead Vojtíšek, thriller, Filmy, Poviedky, spisovateľ, lesy —

Ahoj, som rád, že si sa podujal zodpovedať nám pár otázok z Tvojej temnej minulosti. Takže, kde to všetko začalo?

Ahoj. Asi za to všetko môžu filmy. Narodil som sa v roku 1981 a ako mnohí moji rovesníci, aj ja som sa k filmom dostal hlavne vďaka českej Cineme, fenoménu VHS a zahraničným TV, ako boli Pro7, RTL alebo milovaný Filmnet. Síce som ako decko ničomu nerozumel, myslím čo sa reči týka, ale aj tak som čumel s otvorenou pusou na všetky tie Star Wars, Terminátorov, Critters alebo Tremors. Pozeral som všetko, ale najviac ma bavili práve horory. Logicky som dostal chuť rozprávať svoje vlastné príbehy, ale nakrúcanie ma nebavilo a ani sme nemali kameru, takže... To bol asi pokus o fór. S tou kamerou. Ale faktom je, že nakrúcanie by ma nebavilo a keď som si to neskôr párkrát vyskúšal, len som si svoju nechuť potvrdil. Písanie ma naopak bavilo. Mohol som vytvárať také svety, aké som chcel. Nemusel som brať ohľad na rozpočet a podobne nezaujímavé, nudné veci. Mohol som si robiť, čo som len chcel. Mám rád plno žánrov, ale horor mi tak nejako prischol.

Tvoje slová potvrdzujú aj tvoje recenzie na fandome, či blogu. Ako recenzent určite nepatríš k žiadnym nováčikom. Pamätáš si ešte na svoje recenzentské začiatky, ktoré z teba vypilovali hororového autora?

Áno, pamätám - šlo o recenziu na film Aligátor 2: Mutácia a publikovali mi ju na Studna.net, čo je síce amatérsky web, ale keď som u nich následne uverejnil niekoľko desiatok textov, nadobudol som presvedčenie, že pre vec zapálený amatér je koľkokrát lepší, než nudný profesionál, ktorý dávno stratil sám seba a už to robí len z rutiny. Zaujímavosťou je, že v čase, kedy som Aligátor 2 publikoval, som si dopisoval s istým Jakubom od Pardubíc. Písali sme si klasické listy, ja na písacom stroji, on už neviem ako. Vtedy som si takto dopisoval s mnohými ľuďmi. Dnešná mládež to už asi berie ako wtf, že som si písal staré dobré listy a tie som následne utekal posielať na poštu, ale proste bola taká doba. No a Jakubovi som tú recenziu poslal v liste a on ju poctivo preložil do češtiny. Doteraz je tam. To bol môj prvý publikovaný text, čo sa týka recenzií.

Máš aj nejakú TOP filmovú desiatku?

S tou topkou je to strašne komplikované. Filmy pozerám v podstate od nejakých siedmych, ôsmych rokov. Možno trocha skôr, možno trocha neskôr, neviem. Za ten čas som videl tisíce a tisíce filmov. A hoci mám horory rád, tak platí, že ak je film dobrý, tak ho mám rád bez ohľadu na žáner. Napríklad Život pod vodou od Wesa Andersona je môj obľúbený, alebo Pri mne stoj, adaptácia novely Stephena Kinga. A to nemá s hororom nič spoločné. Naposledy sa mi veľmi páčil Wind River, tiež nie horor. Godless bol super seriál. Kúpili sme si ZOO s Mattom Damonom je super. Naposledy som s pani manželkou pozeral The Florida Project, to je tiež bomba. Má to svoje muchy, ale minimálne Willem Dafoe je tam úžasný. S pani manželkou vôbec často pozeráme spolu filmy, dokonca som ju naučil na marvelovky, ktoré pre ňu dovtedy boli veľkou neznámou. Akurát nemá rada horory, čo je možno teoreticky zvláštne, keďže ja sa na horory ako divák a autor špecializujem, ale prakticky som za to vlastne možno aj svojím spôsobom rád, pretože mi do toho príliš nekibicuje a necháva mi voľnosť. Ale tie, ktoré majú ísť von, jej vždy dám prečítať, lebo betačitatelia sú dôležití a ona zvykne mať dobré postrehy, ktoré mne by nenapadli.

Tento film som nevidel, ale mám ho v hľadáčiku. Takže kým by si vlastne chcel byť? A prosím, neodbi ma, že ako Dafoe v tom filme, pretože ide o odvážne tvrdenie. Najlepšie je byť podľa mňa sám sebou. Aj keď...

Fúha, tak to je troška drsná otázka. Som myslel, že sa budeme baviť prinajhoršom o obľúbenom jedle. To, kým chcem byť, je jednak až príliš osobné a jednak je blbosť to riešiť, lebo nakoniec je človek taký, aký je, veľakrát to nemá šancu ovplyvniť alebo nechce a je dosť dôležité aj to, ako ho vnímajú ostatní. Zas je blbosť brať to salámisticky, že nech si každý myslí o mne čo chce, mne je to fuk. Žijeme v istej komunite a tým pádom nie je jedno, ak si o mne všetci myslia, že som debil a nikto ma nemá rád. Ale tak samozrejme niektoré rozhodnutia v živote musia padnúť bez ohľadu na to, čo si o nich myslí moje okolie.

Tak dobre, uvidíme čo z teba vyrastie. Aby sme ale neostali len pri filmoch, ale posunuli sa ďalej, do literárnych vôd, prezradíš nám, aké knihy/komiksy máš najradšej, ktoré ťa naopak neoslovujú a ktoré v tvorbe inšpirujú? Ak to samozrejme nie je príliš osobné...

Nie, toto už nie je osobné. Vyrastal som ako na komiksoch, tak na knihách. Pamätám si, že keď som bol malý, otec ma každú sobotu doobeda brával do knižnice. Neviem, ako v iných častiach Slovenska, ale u nás bola rozdelená na oddelenie detské a dospelé. Ja som mohol chodiť len do detského, ale vtedy mi to stačilo. A keď mi to stačiť prestalo, pašovala mi z neho knihy moja staršia sestra. Hlavne Stephena Kinga, od toho som čítal skoro všetko. To bola svojho času moja najväčšia láska. Ako malému mi ale v pohode stačili aj kultoví Traja pátrači. Tiež si pamätám na to, ako sme boli na dovolenke v Prahe a tam mi naši od pouličného kolportéra kúpili Thorgala a Funky Kovala. Prípadne mi môj otec zo služobky v Čechách doniesol legendárne Saudkove komiksy, ktoré mám dodnes a ktoré, kebyže je u nás taký trh, ako v USA, by som dnes predal za ťažké tisíce. No ale nie je. Komiksy ani knihy z môjho života už neodišli. V tomto smere asi naozaj platí, že rozdiel medzi chlapcom a dospelým mužom je v tom, že dospelák má drahšie hračky. Dnes, keď už zarábam, si toho môžem dovoliť viac. Snažím sa nachádzať nových, zaujímavých spisovateľov a čo sa komiksov týka, tam pretrvala moja detská láska - Thorgal. Inak mi ale vyhovuje skôr americká komiksová škola. Batman, Skalpy, DC, Marvel...

Vidím, že všehochuť ti nie je vôbec cudzia. Odkiaľ ale berieš chuť tvoriť?

Na inšpiráciu som kedysi neveril. Ale v posledných rokoch som začal. Vieš, ja môžem písať každý deň. A filmové texty aj píšem. Ale teraz sa nebavme o filmových, na ktoré žiadny talent nepotrebuješ. Bavme sa o písaní príbehov, poviedok, románov. Tieto veci môžem písať každý deň. Ale nechcem, lebo ak píšeš každý deň, je to rutina. A rutina je niekedy dobrá, niekedy zlá. A v písaní je veľmi zlá. Nič nie je horšie, ako odporná rutina, kedy autor len znudene, otrávene a bez najmenšieho nápadu ukladá slovo za slovom tak, aby mu z toho vzišla nudná veta a z nudnej vety nudný román. To je peklo a tam aj taký spisovateľ, ak ho tak vôbec môžeme oslovovať, skončí. Ale k veci. Nápadov mám veľa. Desiatky, možno stovky. Lenže nechcem písať len preto, aby som mohol povedať, že som v ten deň písal. Chcem písať vtedy, keď som témou posadnutý, lebo viem, že vtedy do nej dám najviac zo seba. A o to by v písaní koniec koncov malo ísť najviac, nie? Môžeme túto chvíľu nazývať inšpiráciou. Koľkokrát sa mi príbeh zasekne v zdanlivo slepej uličke a neviem, čo s ním. Tak sa mu niekoľko mesiacov, pokojne aj rokov nevenujem. Som v tomto bežec na dlhé trate. No a potom sa ti stane totálna kravina. Napr. ideš si do Billy kúpiť Pikao, aby si mal čo doma cuckať a zrazu na ulici čistou náhodou uvidíš NIEČO a zrazu všetko zaklapne do seba, ako keď do puzzle dáš posledný dielok. Niekedy na túto inšpiráciu čakám dlhšie, niekedy kratšie. Ako kedy, závisí od prípadu.

Z môjho vlastného pohľadu si v hororových poviedkach z Obchádza nás temnota stavil skôr na atmosféru, klišovitosť, drsnosť, čierny humor a tajomnosť, než na vysvetľovanie a dych vyrážajúce rozuzlenia. Stretol som sa už z pár názormi, že Tvoje poviedky pár čitateľov odsúdilo hlavne kvôli neoriginalite, pričom mnohé z nich originálne sú. Dokázať podať príbeh čítavou a atmosférickou formou je podľa môjho názoru rovnako podstatné ak nie najpodstatnejšie, ako byť originálny, aj keď opak sa niekedy nevylučuje. Čo si o tomto tvrdení myslíš ty a čo by si takýmto čitateľom odkázal?

Atmosféra, drsnosť a tajomnosť sú super hororové ingrediencie. Klišé nie. Nemám ho rád ako divák a ani ako čitateľ, a ako autor sa mu snažím vyhýbať. Nie vždy sa to ale podarí. Niekedy je pre mňa však tvorenie atmosféry prednejšie, než klišé. Alebo to poviem inak - ak viem, že okolo istého typu zápletky a prostredia odohrávania viem vytvoriť perfektnú hororovú, temnú, tiesnivú, znepokojivú a pôsobivú atmosféru, ale iba pod podmienkou, že sa mi do toho zamotá aj pár klišé, tak do toho idem. Každopádne, už Hitchcock hovoril, že je lepšie s klišé začať, ako pri ňom skončiť. Otázkou je, ktorý prípad som ja. Či ten, ktorý s klišé začína, alebo pri ňom končí. Ak to druhé, potom je to ten horší prípad. Každý autor sa pravdaže vyvíja, moje novšie texty vyzerajú inak, ako staršie. To je normálny, prirodzený a zdravý kolobeh prírody. Čo sa týka záverečných point. Zasa to poviem aj ako čitateľ a divák. Niekedy sa príbehu hrozne hodí, ak je otvorený koniec. Napríklad Medzi vlkmi, nie dokonalý, ale v iných ohľadoch veľmi poctivý film s Liamom Neesonom. Alebo Zmiznutie s Hughom Jackmanom, hoci tam je vcelku jasne povedané, ako sa to nakoniec skončilo. Alebo druhá séria Knicku s Cliveom Owenom. Do tých príbehov sa otvorený koniec hodil. Nech si každý divák sám povie, ako chce, aby sa to skončilo. Potom sú prípady, kedy je koniec otvorený dokorán a neprospeje to nikomu. Sorry, že stále spomínam tie filmy, ale sú so mnou od útleho detstva a stali sa súčasťou môjho života. Snáď som moc neodbehol od tvojej otázky.

Takže keby si bol na opustenej vesmírnej stanici rútiacej sa do záhuby a mal by si na výber krátiť si posledné chvíle samoty čítaním alebo pozeraním filmov, čo by si si vybral: Tabu, alebo Porno?

Asi Tabu resp. Taboo. To s Tomom Hardym. Seriály išli v posledných rokoch strašne hore a mnohé z nich strčia svojimi vysokými kvalitami do vrecka väčšinu bežnej filmovej produkcie. V literatúre mám prečítané skoro všetko, čo som kedy čítať chcel. Česť výnimkám. O filmoch a seriáloch však toto povedať nemôžem. Čiže asi by som ozaj pozeral skôr filmy a seriály. Ale určite by som si tam tajne prepašoval aspoň jeden zošit s Thorgalom.

A aký máš vzťah k e-publikačnej forme, nehovoriac o tom, že na konte máš už tituly ako Kozí ľudia a Lesy.

Nečítam e-booky, ale vydal som na vlastné náklady dva. Tretí už neviem, či by som vydal. V tomto svojom životnom období určite nie, to už by som radšej zabehol do nejakej tlačiarne a tam si dal vytlačiť limitovanú edíciu 50 - 100 kusov a rozdal to rodine, priateľom, známym. E-book by som si už asi neplatil. Možno v budúcnosti áno, teraz nie. No vtedy som to svojím spôsobom MUSEL urobiť. Vtedy som bol totiž znechutený a deprimovaný z toho, ako ma vydavateľstvá ignorujú a povedal som si, že ak v dohľadnom čase niečo nevydám, asi radšej prestanem písať. Pochybujem, že by som to nakoniec splnil, lebo písanie už mám v sebe a nebolo by reálne proste to zo seba vyzmizíkovať a už nikdy nepoložiť na papier jediné slovo. Ale vtedy som to tak proste vnímal, že ak mi urýchlene niekto niečo nevydá, tak končím. A tak som si to vydal sám.

Takže situácia sa zmenila?

Ale hej. Minimálne to, že mi Hydra vydala zbierku Obchádza nás temnota situáciu dosť zmenilo a na pár rokov ma to zasýtilo. Zakaždým sa v poslednej chvíli objaví niekto, kto sa tu viac, tu menej nečakane rozhodne niečo odo mňa vydať, napríklad poviedku. Poviedky sú super vec. Teraz komunikujem isté veci ohľadom dvoch potenciálnych románov. Neviem, či z toho niečo bude. Možno nie. Ale už so mnou aspoň viacerí komunikujú. Čo sa začínajúcim autorom väčšinou nedeje. Väčšinou sú proste len ignorovaní. Koľkokrát by im ku šťastiu podľa mňa stačil len stručný mejl s jednou vetou, niečo na spôsob "ďakujeme, ale nie". Ignorovanie je najhoršie.

S tým rozhodne súhlasím. Určite nebudeme ignorovať fakt, že si mal problém vydať svoje debuty po získaní tak prestížnej ceny ako je Béla (2011). Myslíš, že problém bol skôr v žánri, jeho prednese, alebo v niečom inom?

Ťažko povedať. Ono, keď si to tak vezmeš, je to už neuveriteľných 7 rokov. A vtedy asi Cena Fantázie resp. cena Béla nemala také renomé, ako dnes. Ale to je len môj tip, nesledujem to nejako extra detailne. Keď mi v Artis Omnis dali Bélu, bol tam pokus o vydanie jednej mojej knihy, ale nedopadlo to. Prebehla komunikácia, ale kvalitatívne to nespĺňalo parametre. Dnes som rád, že to nevydali, nemalo to na to. A čo sa žánru týka, mnohí tvrdia, že horor toto a horor tamto a horor hento, ale keď sa nad tým zamyslíš, tak hranica medzi hororom a trilerom je niekedy strašne tenká. Napríklad sa hovorí, že Mlčanie jahniat je historicky prvý horor v histórii kinematografie, ktorý získal 5 najdôležitejších Oscarov. A potom si to niekto pozrie a povie si, že však to vôbec nie je horor, to je "obyčajný" triler. Proste sme v dobe, kedy je značne primitívne a hlúpe pokladať za horor iba príbeh, v ktorom vystupuje, čo ja viem, upír. Ak niekto takto rozmýšľa, tak totálne zaspal dobu a jeho názor nie je možné akceptovať. Ak sa takýto človek vyjadruje na margo hororov, nemá morálne právo žiadať, aby sme jeho názor rešpektovali. To je ako keby som hodnotil ja prácu lekárov, chirurgov, vedcov. Horor je oveľa komplikovanejší žáner. Ubližujú mu však aj niektorí autori, ktorí sú príliš pohodlní na to, aby vymysleli niečo originálne. Ja som napríklad prišiel s istou originálnou vecou v mojej poviedke Padla hmla. To bola natoľko originálna vec, že som o nej MUSEL napísať poviedku. Na strane druhej, a to sme zasa pri klišé, v poviedke Bagrovisko som použil jednu pomerne prevarenú hororovú ingredienciu a napriek tomu ma to bavilo písať.

Áno, Bagrovisko je veľmi jednoduchá, priamočiara a prevarene klišovitá jednohubka, no nejakou záhadou, aj keď si osobne potrpím hlavne na originalitu, fakticky ju považujem za jednu z najlepších (slovenských) hororových poviedok vôbec. Čo sa však týka toho tvojho hodnotenia lekárov, chirurgov, vedcov, nedávno som započul, že si prednášal o Doktorovi Houseovi a nedopadlo to veľmi slávne.

Zrovna Bagrovisko je dobrý príklad toho, akí dôležití sú pre autorov editori. Ak autor žiadneho nemá k dispozícii, je to zle. Vlastne je to to najhoršie, čo sa môže stať. Nemusia byť priatelia, ani spolu chodiť na dovolenky, ale určite je dobre, ak sa pred uverejnením textu naň pozrie niekto druhý, nejaká nezainteresovaná osoba, ktorá si skoro určite všimne veci, ktoré autorovi ušli, lebo autor môže text po sebe čítať stokrát a napriek tomu, neviem, ako je to možné, sa stane, že mu ujdú veci, ktoré by mu ujsť nemali. Bagrovisko prvý raz vyšlo v Howardovi a rafinovaný nápad dať záver ako zároveň prológ patril Honzovi Vojtíškovi. A Dr. House, to bolo pred dávnymi a dávnymi rokmi. Tuším 2009. Pár ľudí z pomerne početného publika sa postavilo a odišlo. Je pravda, že som nebol zrovna v ideálnom stave, ak za ideálny stav pokladáme triezvosť. Ale tak ožratý som tiež nebol. Bolo to také... ležérne. Išli sme s Rižom do Blavy, užili sme si to, urobil som dohodnutú prednášku a potom sme išli na Stiahni ma do pekla od Sama Raimiho. Myslím, že najlepšou súčasťou mojej prednášky bolo parádne ústredné intro, ktoré potichu bežalo ako podmaz.

V čom myslíš spočívalo "čaro" tvojej prednášky?

Ja už si to moc nepamätám, ale povráva sa, že v Novom Meste nad Váhom žije jeden človek, ktorý z toho údajne má videozáznam. Ja som ten záznam každopádne nevidel. Prednášku som si poctivo nachystal, ale nebol som v tom zrovna dva razy skúsený a bolo toho menej, než toho malo byť. Alebo som možno príliš rýchlo rozprával, lebo som sa s celým svetom chcel čo najrýchlejšie podeliť o svoje cenné poznatky ohľadom tohto kedysi megapopulárneho seriálu. A tak som to zmákol za pár minút a prednáška bola robená tuším na hodinu?

Som rád, že "alkohol" v tom nehral rolu. Ale pokiaľ si taký priamočiary človek, čo si nekladie servítky aby splynul s davom, ani sa tomu publiku nedivím. Ja naopak obdivujem ľudí s vlastným prejavom. A ako si mi už naznačil pred našim rozhovorom, údajne si sa zaujímavo prejavil aj ako zamestnanec Tesca. Dokonca aj o tom vraj existujú nejaké záznamy.

Ja som skôr introvert, než extrovert, hoci údajne v sebe mám aj isté extrovertné prvky, čiže som zrejme introvertný extrovert. Najradšej som, keď sa môžem prejaviť v písaní, v príbehoch. V dnešnej dobe treba knihu aj predať, ale nevyhľadávam verejné podujatia, v ktorých by som účinkoval. Takže tá prednáška bola jednou z mála príležitostí, ako ma vidieť. V práci je to samozrejme iné, ak by človek bol neovládateľná strela, tak by ho vyhodili a dobre by urobili. Proste ak je človek súčasťou kolektívu, mal by sa správať trocha inak a nie ísť si to svoje. V tvorbe sa každopádne správam tak, ako mi vyhovuje a keďže po finančnej stránke nie som závislý na písaní, tak si v ňom môžem dovoliť veci, ktoré si ľudia, žijúci z písania, dovoliť nemôžu, lebo sa boja, majú strach a obavy. Tesco bolo ešte dávnejšie, ako Dr. House, výpoveď som tam dal ak sa nemýlim v januári 2007. Uznal som, že už to nie je niečo, čo by ma zaujímalo, tak som odišiel. Nie som priviazaný k stoličke. V Tescu som zažil pár absurdných momentov. Vlastne viac, než len pár. Musel som o tom napísať, samozrejme ľudí som premenoval, prípadne im dal prezývky a Tesco som rafinovane a nerozlúštiteľne premenoval na Tesčo. Svojho času som to uverejňoval na pokračovanie na svojom blogu, ale ten som dávno zrušil a spolu s ním aj Kroniky Tesča. Zostali len v tlačenej limitovanej podobe o počte jeden kus.

Jeden blog si zrušil, druhý máš. Čo zaujímavé tam možno nájsť?

Mal som asi 4, možno 5 blogov, ale všetky som postupne zrušil. Vymazal som tak desiatky, možno stovky textov. Web, ktorý teraz mám, pokladám skôr za obdobu niekdajších vizitiek. Priestor, kde o mne ľudia nájdu základné informácie, predovšetkým o mojej tvorbe. Práve preto som si ten web založil. Nie ani tak kvôli uverejňovaniu článkov. Filmové a komiksové texty uverejňujem na Multiverze a Fandome. Po zrušení Recenzie.org mi písanie o filmoch chýbalo, tak som rád, že je o moje články záujem aj na týchto stránkach.

Čo nám povieš k tým dedinkám a lesom? Prečo ich spájaš s väčšinou textov?

Vždy ma to bavilo. Ako malý som s našimi chodil stále po výletoch po celom Česko-slovensku, vrátane hradov a zámkov, čo sú veci umiestnené spravidla v lesoch, na ťažko dostupných miestach. Chalupu sme mali pri lese na dedine, za nami už žiadna ďalšia chalupa nebola, len husté, a hlboké lesy. Tam som trávil celé letné víkendy a prázdniny. Je pravda, že posledné roky už lesy a prírodu navštevujem menej často, z čoho mám trochu výčitky svedomia, ale svojho času som v nich bol každý deň.

Spája sa s tvojim životom aj nejaký obzvlášť nadprirodzený, alebo strašidelný zážitok?

To je dobrá otázka, ktorú som vždy chcel dostať. O to viac ma mrzí, že musím odpovedať negatívne. Nie, nespája. Bol som na rôznych temných miestach, ale najhoršie veci stvárali ľudia, keď sa na nich nikto nepozeral resp. keď si mysleli, že môžu všetko. Verím na isté veci medzi nebom a zemou, ale nič nadprirodzené som každopádne nezažil. Keď som pred asi sto rokmi robil civilku, strážil som v noci stajňu s koňmi na opustenom mieste ďaleko od prípadnej pomoci. Bolo to mimoriadne atmosférické miesto, dokonalé pre horor. Ale žiadny sa tam neudial. Človek na podobných miestach počuje rôzne veci a keď začne pracovať fantázia, tak môže vystrašiť sám seba, ale u mňa vždy šlo o ľahko vysvetliteľných pôvodcov týchto zvukov.

Viem, o čom hovoríš. Istý čas som strážil muničné sklady a tiež som tam pár krát pustil do gatí.

Tak muničné sklady tiež znejú veľmi dobre. To si strážil pri akej príležitosti? Aj v noci?

Aj... raz sa predo mnou dokonca objavil neviditeľný diviak a očiská sa mu v tme rozleteli do strán ako svätojánske mušky. Pointa je, že to naozaj boli tie mušky a predstavivosť.

Ty si bol na vojne? Teba to ešte zachytilo? Sorry, myslel som, že si mladší.

Bol som jedným z posledných „odsúdencov“ na deväť mesiacov – aprílové tornádo! Nasledujúcemu termínu sa ušlo mesiacov šesť, ten ďalší vojna už len lizla a šmitec.

Hm, to je čudné, ja som ročník 81 a myslel som, že to bol posledný ročník, ktorý ešte išiel na vojnu a potom to už skončilo. Ale zjavne som sa mýlil.
Keď som bol ja na civilke, tak normálna vojna bola krátko, ale civilkári, zrejme asi boli potrestaní, ju mali dlhšiu. Ja 13 a pol mesiaca.

Mimochodom, mohol by si teda namiesto nadprirodzených udalostí opísať aspoň svoje prirodzené literárne plány a vytýčené ciele?

Čo sa plánov v literárnom svete týka, mám dosť poviedok na Obchádza nás temnotu 2. Napísal som napríklad slovenskú verziu Ketchumovej klasiky Po sezóne. A kamoš mi dal do hlavy chrobáka ohľadom Bagroviska 2, čo by prakticky Bagrovisko 2 nebolo, ale šlo by o podobný a pritom úplne iný príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami v slovenskej histórii. Myslím si ale, že cez Obchádza nás temnota 2 moja cesta viesť v dohľadnom čase nebude. S Honzom Vojtíškom sme už dávnejšie spolu napísali hororovú poviedku Mŕtvi klauni nepijú a tá by mala vyjsť v jeho chystanej zbierke. Pod vplyvom svojím spôsobom pozoruhodného grafického projektu Temnými hvozdy som začal písať sériu detských hororov, niečo medzi drabble a klasickou poviedkou, ale napísané je to značne jednoduchým štýlom. Ako som už povedal, aktuálne komunikujem ohľadom vydania dvoch románov, z čoho možno nič nebude, každopádne tu a teraz k tomu viac povedať neviem a ani to nebudem konkretizovať. Naďalej budem písať o filmoch a komiksoch, lebo to zašlo príliš ďaleko a už nie som schopný nepokračovať v tom, je to proste moja súčasť. A mám v pláne asi milión ďalších vecí, v písaní.

Tak prezraď aspoň niečo z obsahu plánovaných románov, alebo snáď ide o obchodné tajomstvo?

Beriem to skôr tak, že keď sa komunikácia plus mínus ešte len začala, nemá zmysel zbytočne predbiehať a vyjadrovať sa k tomu nejako bližšie. Ak by vydanie začalo naberať reálnejšie kontúry, budem prvý, kto o tom bude hovoriť. A dúfam, že nie aj posledný. Ale momentálne to naozaj nemá zmysel. No môžem spomenúť nápady na romány, ktoré mám v hlave a ktorých zhmotnenie si v budúcnosti viem predstaviť. Rád by som napísal o tajomnom podniku Nočná sova, ktorý prebleskuje viacerými mojimi príbehmi. Mám napísanú romanticko-trilerovú porno-hororovú baladu. Viem si predstaviť Kozích ľudí 2, Honza Vojtíšek by rád čítal historický prequel o ich zrode a všeobecne sa o mne vie, že keď odo mňa Honza Vojtíšek chce niečo čítať, tak mu to napíšem. Ale na dvojku ešte nedozrel ten správny čas. Mám k dispozícii mrazivú hororovú detektívku alebo žensko-slovenské To. Prípadne by som rád napísal psychotriler o stalkovaní, nakoľko som v minulosti bol obvinený zo stalkovania známeho slovenského autora a v posledných mesiacoch ma stalkuje bývalá spolužiačka. Čiže zjavne mám právo písať o stalkovaní.

Rozhodne obdivujem tvoju priamočiarosť, úprimne ma teší a ďakujem ti, že som mal možnosť absolvovať takýto ojedinelý rozhovor.

Ja tiež ďakujem, snáď to bude čitateľa baviť a nebude to moc wtf.